Začneš novú brigádu, zvykneš si na prostredie, naučíš sa základné veci… a o pár týždňov či mesiacov už premýšľaš, že pôjdeš ďalej. Nie preto, že by sa stalo niečo dramatické. Skôr preto, že to „nejak nesedí“. A tak odídeš a začneš znova inde.
Tento cyklus je dnes prekvapivo bežný. Presuny z brigády do brigády už nie sú výnimkou, ale skôr normou. Otázka je prečo. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako nedostatok trpezlivosti. Že ľudia nevydržia, nechcú sa prispôsobiť, stále hľadajú niečo lepšie. Lenže realita býva zložitejšia.
Mnohé brigády sú nastavené tak, že sa v nich ani veľmi nedá „zakoreniť“. Chýba jasný systém, zaučenie je rýchle alebo neexistuje, komunikácia funguje skôr improvizovane. Človek sa síce naučí základ, ale nikdy nezíska pocit istoty. A bez toho sa veľmi ťažko zostáva.
Veľkú rolu hrá aj to, čo od brigády vlastne očakávame. Kedysi stačilo, že si zarobil. Dnes však do hry vstupujú aj iné faktory ako napríklad prostredie, ľudia, spôsob komunikácie, pocit z práce. Ak tieto veci nesedia, výplata sama o sebe často nestačí na to, aby človek zostal. Nie preto, že by bol „vyberavý“. Skôr preto, že má viac možností a menšiu ochotu zostať niekde, kde sa necíti dobre.
Zaujímavé je, že tento pohyb funguje obojsmerne. Firmy často počítajú s tým, že brigádnici nevydržia dlho. Neinvestujú do ich zaučenia, nebudujú s nimi dlhodobejší vzťah. A brigádnici to spätne cítia ako dočasnosť, ako nahraditeľnosť. Vzniká tak začarovaný kruh. Čím menej sa investuje do ľudí, tým menej dôvodov majú zostať. A čím častejšie odchádzajú, tým menej sa oplatí do nich investovať.
Do toho vstupuje aj faktor skúsenosti. Keď si človek prejde viacerými brigádami, začne si viac všímať rozdiely. Vie, že niekde to môže fungovať lepšie. Vie, že niektoré veci nie sú „normálne“, aj keď sa tak tvária. A práve toto vedomie znižuje toleranciu voči prostrediu, ktoré nefunguje. Nie je to o tom, že by každá brigáda musela byť ideálna. Skôr o tom, že ak niečo dlhodobo nesedí, už nie je dôvod to ignorovať.
Dôležitý je aj moment očakávania. Mnohé brigády sa prezentujú lepšie, než v skutočnosti sú. Keď sa potom predstava stretne s realitou, prichádza sklamanie. A hoci nejde o zásadný problém, stačí to na to, aby človek začal rozmýšľať, či to stojí za to. Často nejde o jednu veľkú vec, ale o súčet malých. Nejasné pokyny. Zlá organizácia. Nedostatok spätnej väzby. Pocit, že si len „do počtu“. Veci, ktoré sa dajú vydržať, ale nie donekonečna.
Možno teda nejde o to, že by sme nechceli zostať. Možno len nemáme dôvod. Pretože zostať niekde dlhšie si vyžaduje viac než len výplatu. Vyžaduje to aspoň základný pocit stability, zmyslu a fungujúceho prostredia. A keď tieto veci chýbajú, odchod prestáva byť zlyhaním. Stáva sa prirodzenou voľbou. A tak sa presúvame ďalej. Nie preto, že by sme nevedeli vydržať, ale preto, že hľadáme miesto, kde vydržať dáva zmysel.
